Všetky farby dúhy

V ten deň sa udialo pár vecí a na prvý pohľad by sa zdalo ze sú to obyčajné drobnosti, ktoré sa vám udejú každý iný deň. Nepripisoval som im žiadnu váhu. Hneď ráno mi predavač v obchode nevrátil 2 eurá, úprimne neviem či zámerne alebo z roztržitosti a po ceste domov mi vbehla do cesty dievčina s ruksakom na pleciach že som ju len tak tak obišiel aby som sa sám nezrútil z motorky. . Keď som sa vrátil domov s meškaním ešte mi aj žena vynadala že som nekúpil presne to čo chcela a urazená odišla do kúpeľne. Toto sa mi stáva dosť často. Väčšinou zabudnem  dve z troch vecí alebo niečo podobné ale nemusela ma za to zvoziť ako malého chlapca. Deti ešte spali takže som sa nimi ani nestihol rozlúčiť, nevadí keď prídem z práce zoberiem ich na zmrzku. Teda tomu menšiemu iba kornútok keďže bol nejaký usoplený posledné dva dni. Tešil ma pekný deň a to že môžem konečne vyvetrať skúter po dvoch týždňoch chladného a upršaného počasia. Náladu mi ale dosť kazil dnešný pohreb kamaráta ktorý sa  pred pár dňami zabil na motorke keďže mu šikovný šoférko nedal prednosť. Taký je život motorkára, stále jednou nohou v hrobe. Motorkári sú skutočne nejakým zvláštnym spôsobom prehliadaný a dosť ma štve že šoféri na Slovensku si stále nevedia zvyknúť že motorky a bicykle sú takou istou súčasťou cestnej premávky. V Holandsku by sa to nestalo, dlhými rokmi vyvinutá dvojkolesová kultúra ich naučila rešpektovať všetkých a vždy brať ohľad na cyklistov aj motorkárov. Pamätám si ako som sa premával medzi tulipánovými poliami na starom holandskom bicykli. Na ten pocit nikdy nezabudnem, nikto nevedel kde som a nikto ma v tej chvíli ani nezaujímal. Pocit absolútnej slobody a anonymity bol neskutočne krásny. Každopádne jazdiť tam aj po ulici či hlavnej ceste je radostný zážitok nech idete kamkoľvek.

V práci mi dnes mali konečne doniesť samosvorný diferenciál čo sľubujem už mesiac zákazníkovi. Rozmýšľam že mu zavolám hneď ako prídem na predajňu a dám mu nejakú čakaciu zľavu. Predsa len sa tie 2 týždne natiahli na 4. Za pultom ma už čakal Milan s otázkou ci už som volal Knažickému kvôli diferenciálu. „Milanko akurát som prišiel ale neboj hneď to vybavím lebo vidím že ti je zaťažko“, pomyslím si a odšuchcem sa k počítaču. Naťukám si stav skladu a neuveriteľné sa stalo skutočnosťou, diferenciál je na sklade. Padol mi kameň zo srdca konečne sa nebudem musieť vykrúcať a počúvať aká je naša firma neschopná a aký som ja zadubenec a klamár, čo narobiť.. zákazníci sú naši páni a majú svoje predstavy. Hneď vytáčam Kňažického a oznamujem radostnú správu a že môže kľudne prísť počas celého dňa s tým že má aj dodatočnú zlavičku. Tak jeden problém by bol vybavený. Ešte tu mám objednávky na výmenu oleja a brzdových doštičiek potom si dám fajčiarsku  a popozerám či netreba niečo doobjednať na sklad.

A napadlo ma že musím konečne objednať aj firmu na dovoz štrku na našu príjazdovú cestu. Tiež to naťahujem a žena už začína byť poriadne nervózna. Najhoršie je keď naprší a musíme sa prebrodiť blatovou uličkou ci popreskakovať po doskách ktoré som tam neusporiadane nahádzal v záchvate zlosti. Nehovoriac keď tadiaľ musí prejsť človek s kočíkom bez terénnych kolies. Každopádne na víkend mám toho dosť ale dúfam že sa budem môcť aspoň na hodinku odtrhnúť a popozerať ci už rastú hríby. Jedna z mojich málo akceptovaných aktivít mimo práce a rodiny. Dospelý muž ak ma rodinu by mal s ňou tráviť čas. Je to naša chlapská povinnosť hovorieval otec. Ak sa nestaráš o rodinu si zbabelec a nie chlap. A to my Palúchovci sme nikdy neboli zbabelci. Pamätaj si že tvoj prastarý otec bojoval proti fašistom. Jasne ako by som mohol zabudnúť. Veď to bol jeden z najväčších rodinných klenotov. Veľa sa toho v histórii našej rodiny nestalo ale táto udalosť to všetko vyzdvihla. Pradedo bol partizán chválil som sa už ako škôlkar. A ja objednávam náhradné diely na nákladné autá. Takto dopadol rodostrom našej slávnej rodiny Palúchovcov. Sestra pracuje ako sestrička vo Viedenskom sanatóriu pre seniorov. Mama celý život pracovala v nemocnici ako hlavná sestra, otec pred pár rokmi zomrel no a ja objednávam diely. Skrátka klasická slovenská rodina. Svojim spôsobom boli naše životy abnormálne nudné. Dni ubiehajú jeden za druhým a všetko splýva do jednej nevýraznej zmesi štyroch ročných období a s nimi spojených radostí a starostí. Ďalej sú tam problémy s domom, deťmi, prácou, rodinou, susedmi a tak ďalej no čo Vám budem hovoriť. Asi to bude dosť podobné v každej rodine na Slovensku. Ale aspoň že máme tie deti, tie sú vždy náplasť na všetky bolesti aj starosti. Nenútené, spontánne, hravé, čerstvé veselé dušičky, skrátka deti ako majú byť a hlavne že sú zdravé vždy hovorieva mama a ešte že sa mam tešiť z maličkostí. „Keby si videl tie prípady čo k nám chodia hneď by si inak pozeral na seba aj na ne“. Veď hej odtuším a poďakujem vždy za dobre mienené rady. Viem že má pravdu ale skúste to vysvetľovať Kňažickému a jeho mechanikom.

Šichta mi po troške ubieha a deň sa prehupne do poobedia. Ešte dve hodinky a vypálim do neďalekých Vrábiel na ten nešťastný pohreb. Nesmiem zabudnúť zbehnúť pre veniec, Dúfam že mi Veronika ten nápis nepokazí. Ma tam byť zlatým písmom napísané, „S láskou spomíname rodina Palúchová“. O tretej vyrazím pre veniec a o pol štvrtej som vo Vrábľoch. Ešteže som na skútri tak mi nebude vadiť že už začína byt v tej dobe dopravná špička. O tretej si náhlivo beriem prilbu, bundu a šup ho na chrbát môjmu železnému tátošovi. Tuto radosť som zažil prvýkrát keď ma otec ako 10 ročného viezol na modrom pionieri za zelokvetom a ja som sa cítil ako  keby spolu letíme ponad pole. Ten pocit bol dokonale povznášajúci a zavše ho mam aj teraz ale po tých rokoch už mierne zoslabol ale stále je tam. Cintorín vo Vrábľoch nebolo vôbec ťažké nájsť. Z diaľky bolo počuť rachot a trúbenie motoriek. Myslím že by sa dal nájsť aj po slepiačky. Pridal som sa k sprievodu až kým sme neprišli pri hlavnú bránu. Polícia odkláňala dopravu a videl som že šoféri dosť hromžili ale nakoniec sa poslušne otočili a zmenili smer. Rozlúčka bola so zatvorenou rakvou ale zato veľkou fotkou Mira na motorke. Pán Farár spomínal jeho dobrotu lásku k rodine a motorkám  a klasické veci ktoré nás v živote robia šťastnými. Toto všetko Mirovi život odoprel kvôli jeho vášni. Mirova manželka usedavo plakala a deti nevedeli ako sa majú tváriť. Do riti napadlo ma, asi presadnem zo skútra na bicykel neviem si ani predstaviť že by takto stála moja žena nad jamou s jedným dieťaťom na rukách a druhým s bezprízorným pohľadom nevediacim čo sa vlastne deje. Deti ešte smrti veľmi nerozrumia, pamätám si ako sme sa na dedkovom pohrebe s bratrancom nudili a tak sme si krátili chvíľu chechotaním, prdením, šťuchaním a podobnými nezmyslami. Asi je to tak dobre lebo ak by tomu deti rozumeli bola by to pre ne trauma na cely život. Takto dúfam o chvíľu zabudnú a bude to pre ne ľahšie. Motorkári vyzerali všetci drsne ako z amerických filmov ale na tvárach im bol badať žiaľ. V ťažkých topánkach a kožených bundách s nášivkami stáli potichu a sem tam prehodili slovo medzi sebou. Zjavne mali ťažké srdce na šoféra ktorí haváriu spôsobil a zobral im verím že nechtiac jedného z ich motorkárskej rodiny. Ja som to cítil podobne aj keď niekde v hlave mi niečo hovorí že nehody sa nestavajú náhodou. No ťažko filozofovať pri poslednej rozlúčke s kamarátom aj keď sme sa nevideli pár rokov, istý čas sme spolu prejazdili par stoviek kilometrov  po Slovensku. Pán Farár dokončil kázeň a truhlu zobralo na plecia 6 statných bajkerov ktorí ju odniesli k jame. Tam ju spustili, každí hodil kameň alebo kvet a zriadenci ju zahrabali. Bolo po všetkom, pozdravíme sa, podebatujeme a pomaly sa uberáme k bráne a k našim mašinám. „Ďakujem za krátku ale príjemnú spoločnosť kamarát, odpočívaj v pokoji“ poviem si v duchu a sadám na motorku. Po ceste z pohrebu ma napádali rôzne myšlienky. Skončiť s motorkami, viac sa venovať rodine a  manželke, nájsť si novú prácu, veď táto už ma vôbec nebaví. Hovorí sa tomu vyhorenie. Ech čo už, niečo vymyslime poviem si v duchu a trochu už sa teším na večeru lebo som vyhladol za dvoch. Pre istotu sa ale neponáhľam predsa len idem z pohrebu motorkára takže dodržiavam predpísanú rýchlosť 90 km/h. Zrovna sa všetci vracajú z práce aj jedným aj druhým  smerom je plná cesta ale aj tak sa držím a nepredbieham. Ja nie ale vidím že  oproti mne sa rúti v aute staršia pani na škodovke a tá sa rozhodla predbiehať. Trvalo to len zlomok sekundy  a čelnému nárazu sa nijak nedalo zabrániť. Motorku aj s mojou maličkosťou vyhodilo do vzduchu a ďaleko mimo cestu do trávy. Dopad bol tvrdý, motorka najprv spadla na mňa a cítil som že mi zlomila obe nohy a asi aj pár rebier. Prudký náraz mi strhol z hlavy prilbu aj topánky a na chvíľku som vnímal iba tmu a treskot motorky ktorá nekontrolovane skákala ďalej po poli a plasty z nej lietali na všetky strany. Keď som sa prebral stálo nado mnou par ľudí. Povedal som im iba že som ok ale asi mam zlomené nohy . Nepočúvali ma a snažili sa mi robiť  resuscitáciu a dýchať do úst. Nechápal som prečo. Dokonca som necítil ani bolesť, skôr sa mi uľavilo lebo som vedel že skôr či neskôr sa mi podobná nehoda musí stať. Tak mám to za sebou a pocity sú dosť zmiešané, akoby som naraz cítil všetko. Zrazu som dokázal pochopiť prečo mi ten predavač ráno nevydal 2 eura. Chvíľku predo mnou mu šéf povedal že je neschopný a že sa budú musieť rozlúčiť. Chudák ešte sa s nim aj rozišla pred pár dňami frajerka pretože sa jej zdalo že dosť pije a málo zarába. Nechcel ma oklamať, skrátka bolo na neho všetkého  až príliš. Tá dievčina ktorú som vzápätí skoro zrazil bola zrovna na odber krvi a zatočila sa jej hlava, preto nepočula moju motorku a nedokázala včas odskočiť. Chápal som prečo bola moja žena hneď ráno nahnevaná, dostala totiž svoje dni a pekelne ju bolelo brucho. Kňažický zase potreboval nutne nový diferenciál pretože mu zákazník hrozil vypovedaním zmluvy ak neposkytne do 10 dni auto na pravidelnú linku do Senca. Vedel som aj to prečo sa zabil Miro minulý týždeň na motorke. Ale ako som toto všetko vedel v jednom momente ? Veď tu ležím na tráve a mam zavreté oči ? Počujem húkanie sanitky snažím sa prihovoriť ľudom okolo seba ale ako keby ma vôbec nevnímajú. Pozerám na svoju zakrvavenú tvár a vôbec ju nespoznávam.  Vidím svoje doráňané telo a je mi ho trochu ľúto. Vyzerá ako kus neživej biologickej hmoty ktorú niekto zhodil z tretieho poschodia a tam sa pricapila na chodník. Všetka esencia bola preč. Všetko čím niekedy bol tento človek akoby švihnutím prútika zmizlo a zostala len zakrvácaná, chladnúca vec.  „Počkať ako sa môžem pozerať sám na seba?“ napadlo mi.  Zrazu je mi veľmi príjemne a niečo ma ťahá preč. Preč od sveta, od ľudí, od strachu a problémov. Zase sedím za otcovým širokým chrbátom a letím s nim ponad pole na motorke, po ceste sa smejeme, vidím aj svoje deti a manželku ako sa hrajú na dvore, veselo si kývame. Potom cítim iba teplé žiarivo biele svetlo. Mám pocit že už na tú večeru neprídem…