Všetky farby dúhy

Každý z nás sa rozhoduje napísať blog alebo článok z určitého dôvodu. Niekto sa potrebuje zviditeľniť iný proste len potrebuje vyjadriť svoj názor. Ja som si svoj blog založil od jedu. Presne tak, od jedu pretože som už nedokázal len tak sedieť a nechať v sebe tlieť tie zlostné, žeravé polená povkladané do môjho vedomia ľudskou hlúposťou. Deň čo deň sa stretávame s obmedzeným chovaním nášho okolia a väčšina ľudí si na tom pekne krásne fičí a snaží sa tieto tlejúce uhlíky hasiť a potláčať do pozadia a prekrývať ich všetkými možnými existujúcimi spôsobmi. Ja som sa rozhodol s tejto väčšiny vykročiť aspoň tak že napíšem tento blog. Je dosť  možné že je prvým a aj posledným z mojej tvorby.

Ale prejdime k veci a pozrime sa na to čo je to, čo ma tak rozhnevalo alebo dá sa povedať aj „nasralo“.

Je to asi problém celej populácie ale ja by som sa zameral na nás Slovákov.

Je mi ľúto ako sa chováme jeden voči druhému ako sa chováme voči svojmu okoliu ako sa chováme v práci, na ceste, na nákupoch v parku alebo proste len tak na ulici. Situácia ktorá ma dohnala si sadnúť k počítaču a napísať tento článok je úplne prozaická. Po ceste z Tatier som za dve a pol hodiny stretol na ceste toľko obmedzenosti koľko v bežnom živote tak asi za dva týždne. Tá hlúposť na diaľnici a priľahlých cestách nemala konca. Vtedy som zistil že nás sprevádza celý život a že sa s ňou potýkame denne a že tú nahromadenú zlosť jednoducho dusíme v sebe. Že sa ňou obklopujeme denne v rôznorodých situáciach a vzťahoch. Ale úplne krásne je viditeľná na cestách alebo v preplnených mestách. Každý z nás má auto a zväčša už všetky aj s výkonným pohonným agregátom. Naše mestá sú nimi preplnené.  Často sa s úžasom dívam ako zahanbene prejde desať šoférov kým vás jedenásty na prechode pre chodcov pustí.  Rád by som vedel čo sa odohráva v hlavách šoférov ktorí sa bezhlavo rútia a predbiehajú navzdory oproti idúcim autám. Že im nevadí vytlačiť pokojne idúce auto na krajnicu pretože oni sa ponáhľajú domov asi na ďalšiu časť seriálu.  Rozmýšľam či si pán šofér v horách oddýchli keďže v aute vidím šťastnú rodinku z peknou kopou batožiny. Rozmýšľam či mu nie je trápne že hneď ako vás vytlačí z cesty vám veselo pustí štyri smerovky a poďakuje. Asi to bude ten hrejivý pocit  výhry a súťaživosť v každom z nás čo nás stále vedú byť prvým. Alebo to bude frustrácia z každodenného života a toto je korenie ktoré tomu aspoň za volantom dá tú pravú chuť.

A pritom by stačilo len aby sa každý z nás začal chovať ohľaduplne voči svojmu okoliu. Presne viem čo si teraz myslíte “ no jasné, si tu píše ale určite to tiež robí“  a ja hovorím áno. Tiež som s tých ktorí  raz za čas spravia hlúposť, raz za čas sa ponáhľam a raz za čas som nahnevaný. Preto si myslím že začať treba od seba a prvý krok k začatiu je uvedomiť si že sme to my čo si sami sebe škodíme. Že to nie je len náš šéf, kolega, spolucestujúci  alebo sused. Sme to my. To my vyhadzujeme ten odpad a plastové fľaše na parkoviskách. My sme tí ktorí vyblikujú a vytrubujú pomalšiemu autu v ľavom pruhu. Sme to my ktorí nedokážeme na prechode pustiť staršiu pani alebo cyklistu. A nakoniec sme to my po kom zostane osprostená krajina plná aut a ignorantských ľudí pretože naše deti toto chovanie od nás odpozorujú.

Príčina: To že sa ponáhľame. Dôsledok: Pozrime sa do zrkadla ako sme zostarli.

Jedným slovom naháňačka. Naháňame sa do práce a potom zase domov, naháňame sa na dovolenku a potom zase z nej. Tým že sa tak veľmi ponáhľame nám vlastne ujde pointa toho pekného prečo vlastne cestujeme a prečo žijeme. Táto doba jednoducho musí prestať a my sme jediný kto to dokáže zastaviť.

Viem je ťažko byť v pohode keď termíny sú neúprosné a výplata ďaleko a vždy je niečo treba. Ale tým táto spoločnosť smeruje k záhube svojho vlastného ducha to znamená že duša spoločnosti sa premení na prachové čiastočky zárobkov, dlžôb a naháňačky.